Dá sa žiť ako normálny človek, či budem večne protestovať?

Autor: Natália Šimonová | 26.8.2015 o 19:48 | (upravené 27.8.2015 o 10:52) Karma článku: 2,46 | Prečítané:  585x

Ak žijete v rodine kde pojem umenie nebol neznámou, ale ani najhlavnejšou témou diskusií, tak je ťažšie zaradiť sa do umeleckého sveta.

Moje zaradenie neprebiehalo absolútne ľahko. Práve naopak. Začala som veľmi pomaly, kedy som si kúpila anatómiu pre výtvarníkov a vedela som, že "nejaký" Picasso je umelec. 

Po pár expresívnych kresbách som sa cítila prinajmenšom ako akademický maliar na dôchodku. Bola som v celku spokojná, možno trošku namyslená a moja rodina bola veľmi rada, že som nepodľahla umeleckému ošialu a vyzerám relatívne "neumelecky".

Po pár týždňoch a mesiacoch som sa zhrozená rozhodla, že neznášam výtvarné umenie a to iba preto, lebo prišla prvá kritika a moje pre mňa v tej dobe fantastické kresby a maľby vyzerali veľmi chabo, čo je ešte slabé slovo. Nechcem tu písať, že ako škôlkara alebo kohokoľvek, lebo si myslím, že ktokoľvek môže kedykoľvek začať a vek nehrá rolu. 

Neskôr som si uvedomila, že sa pokúsim vydržať a zostať na umeleckej škole a úprimne po rokoch môžem napísať, že som nemohla urobiť lepšiu a horšiu voľbu zároveň. Lepšiu, lebo umenie je môj život a od momentu kedy som si uvedomila, že musím len pracovať a prinesie to svoje ovocie.

A horšiu voľbu, lebo práve v tej dobe to prišlo nejako prirodzene. Bolo to aj vekom, ale hlavne spoločnosťou ľudí, ktorými som sa obklopila, zmenila som sa.

Umenie prišlo pred všetko a všetkých a úplne prirodzené veci ako láska k mužovi, rôzne párty a podobné záujmy spojené z teenage vekom, po slovensky pubertou, išli úplne mimo mňa. Priznávam tie párty som obmedzovala, pretože v tom čase som žiaľ stratila väčšinu môjho sluchu čo ovplyvnilo môj život asi najviac. 

Nechýbalo mi to a ani teraz mi to nechýba a som šťastná, že som žila tak ako som vtedy uznala za vhodné.

Ibaže život neni len o nalinkovanej čiare a niekedy sa rozhodne, že vám ho zmení, či chcete alebo nie. 

Ja som samozrejme nechcela a odmietala som tú zmenu vyše dva roky. Tá zmena spočívala v tom, že v minulosti som sa rozhodla žiť sama a bez akýchkoľvek mužov, pretože mi to prišlo vhodné. Uf. Netvrdím, aj aj som len človek aj ja som len žena, ktorá má svoje potreby a hľadala som medzi "rovnocennými". Neskôr som si povedala, že umelci sú blbci a nikdy nechcem výtvarníka. 

A teraz nastala tá zmena. 

Po rokoch akceptovania mužov a môjho fanatického zaľúbenia sa do umenia som sa rozhodla pre zmenu. 

Nik o nej nevedel len ja a práve tam bol krásny zárodok môjho tajnoskárstva. Moje neustále odmietanie a nepripustenie si, že aj ja som len žena a že aj ja mám city urobilo svoje a po tej dlhej dobe som súhlasila a bez toho, aby o tom niekto vedel, začala som meniť svoj pohľad na svet a hlavne pohľad na seba samú.

Myslela som si, že ak sa rozhodnem akceptovať MUŽA, nie chlapca, MUŽA, v mojom živote, tak sa zmení zásadne pohľad na umenie a aj na všetko a áno. Zmenil sa, už som neni feministická koza, ktorá sa nedala ani pozvať na kávu bez toho, aby každému pohrozila, že mu ublíži. Už som mladá žena, pripomeniem to, lebo ma to baví, výtvarníčka :D :D, ktorá miluje nadovšetko svoje RODINU UMENIE A MUŽA, ktorého rada spájam k rodine, ale teraz to napíšem takto separe. 

Láska je krásna, či už k rodine, v mojom prípade aj k umeniu alebo k MUŽOVI. 

A ešte jedna pikoška. Muž, ktorému som dovolila nahliadnuť nielen do môjho umeleckého sveta, ale aj do môjho súkromia sa nakoniec pohybuje tiež v umeleckom svete a teraz sa zasmejete, viete ako som písala hore vyššie o umelcoch mužoch? Acch, tá irónia, ale je to tak a všetko čo som odmietala už celkom dlhú dobu prijímam a som šťastejšia, lebo okrem mojej pokrvnej rodiny, stojí pri mne aj MUŽ, Obávala som sa, že či budem stále vnímať umenie rovnako a vnímam ho ešte intenzívnejšie ako, keď som bola sama a žijem ako všetci šťastne zadaní.

Ja sebec som zistila toľko fajn vecí a mamina mi stále opakuje jednu vec. Pokiaľ chcem, aby bol muž spokojný, tak musí mať navarené. Hm, tak som začala vo varení experimentovať a sľubujem, že to pečenie vyšperkujem, Viem, neni to výhovorka, ale som výtvarníčka a radšej by som namaľovala nejaký koláč, ako ho piekla, nebaví ma to.

Asi budem nakoniec aj žienka domáceho typu, ktovie, dúfam, že tak úplne nie, lebo mám rada takú zdravú voľnosť a to je ďalšia vec čoho som sa bála, že nebudem mať a čudujem sa sama. Som voľnejšia, než kedykoľvek predtým. Stačí si upratať v hlave a tváriť sa, že aspoň v tomto splývam s davom.

 

Neviem či je pre Vás tento článok zaujímavý, pevne dúfam, že áno, ale aj toto ma ovplyvňuje v mojej tvorbe a klasika, idem teraz po zverejnení článku maľovať. Určite mi dajte vedieť či máte záujem o článok popisujúci moju tvorbu bližšie alebo niečo podobné.

Majte krásny deň priatelia

...a ešte taká maličkosť, viem, že to je skôr, ale...

                                        Všetko najlepšie, zlatko. Ďakujem, že si :-* 

 Natália

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Slovák pomáha pri Mosule: Tu sa bojuje proti najväčšiemu zlu

Neumytý, neoholený, hladný. Po troch dňoch na fronte chce OLIVER VALENTOVIČ len teplú sprchu, pivo a pizzu. Pomáha pri irackom Mosule.

KOMENTÁRE

Koaličný Kotleba? Smer sa už vôbec nehanbí

Snaha kontrolovať moc je natoľko prioritná, že všetko ostatné ide bokom.


Už ste čítali?